Všimol som si to tiež, ale myslím si, že problém nie je v tom, že by mladí boli horší alebo starší sebeckí. Skôr sa rozpadlo niečo, čo kedysi držalo generácie pohromade – spoločná predstava o tom, čo je životný úspech, povinnosť a vzájomná pomoc.
Mladá generácia vyrastá vo svete, ktorý jej každý deň ukazuje obrovské možnosti. Sociálne siete, cestovanie, technológie a globálny svet vytvárajú pocit, že všetko je dostupné okamžite. Lenže za obrazom možností často nie je vidieť cenu, ktorú za ich vytvorenie niekto musel zaplatiť – prácou, časom, disciplínou a často aj osobnými obmedzeniami.
Staršia generácia zase môže mať pocit, že mladí zabúdajú na to, čo bolo vybudované pred nimi. Že vidia iba nedostatky dnešného sveta, ale nevidia cestu, ktorou spoločnosť prešla.
A potom vzniká nebezpečný konflikt: mladí hovoria „beriete nám budúcnosť“ a starší hovoria „nevážite si to, čo sme vytvorili“.
Pravda je však niekde inde. Žiadna generácia nevznikla sama od seba. Mladí sú pokračovaním starších a starší sú minulosťou mladých. Každý človek, ktorý dnes odsudzuje dôchodcov, raz môže byť tým dôchodcom. A každý starší človek by si mal spomenúť, že aj on bol kedysi mladý a mal svoje sny, netrpezlivosť a predstavy o lepšom svete.
Skutočný problém preto podľa mňa nie je konflikt mladých a starých. Je to strata medzigeneračnej solidarity.
Spoločnosť, ktorá začne vnímať starých ako záťaž a mladých ako neskúsených a nevďačných, sa začne rozkladať zvnútra. Potrebujeme znovu obnoviť dialóg: mladí potrebujú skúsenosti starších a starší potrebujú energiu a nové myšlienky mladých.
Nie boj generácií, ale spolupráca generácií je jediná cesta, ako môže spoločnosť pokračovať.
Každá civilizácia stojí na troch pilieroch: pamäť minulosti, energia prítomnosti a vízia budúcnosti. Starí nesú pamäť, stredná generácia nesie zodpovednosť a mladí nesú budúcnosť. Ak sa tieto tri časti spoločnosti od seba oddelia, civilizácia stráca rovnováhu.
